Svetlo sveta uzrela moja maličkosť. Po taliansky som síce nerozprávala, ale keď som vraj o niekoľko mesiacov spustila prvé slová, už som bola na nezastavenie.

Prihlásila som sa na talianske bilingválne gymnázium a cudzí jazyk si veľmi rýchlo zamilovala.

Absolvovala som maturitu z talianskeho jazyka a v rovnakom roku som nastúpila na Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Popri škole som začala aj učiť.

Titul inžinierky ekonómie bol vo vrecku a hneď na druhý deň po promóciách som zamierila na živnostenský úrad. Odchádzala som ako lektorka taliančiny. Nasledujúce roky som doučovala jazyk individuálne.

Podarilo sa! Škola taliančiny bola na svete – lepšie povedané, jej pôrodná verzia. Učila som zatiaľ sama a v prerobenej bývalej ambulancii môjho otca.

Idea vlastnej školy sa posunula o ďalší stupienok – presťahovala som sa do budovy na Továrenskej ulici v Bratislave. Priestor bol plný vzrušenia a urobil zo mňa údržbára, maliara, manažéra, parkovacieho asistenta aj človeka, ktorého nič neprekvapí. Zakrátko sa ku mne pridal prvý lektor, neskôr prišiel druhý a odrazu sme mali ozajstnú školu cudzieho jazyka.

Chvíľu to vyzeralo, že zostaneme bez strechy nad hlavou. Budova na Továrenskej sa mala búrať. Vďaka mojej dobrej kamarátke sme však našli úžasný priestor v ulici Na vŕšku v bratislavskom Starom meste a presunuli sa práve na miesto, kde škola sídli doteraz. Dnes máme 18 lektorov a v priemere sa u nás za rok vystriedajú tisícky študentov.