• Vraví sa, že ta­lian­čina je jed­ným z naj­ľah­ších ja­zy­kov na svete
• Vierka Oro­sová a jej Škola Ta­lian­činy ťa pre­sved­čia, že to až také ľahké ne­bude
• Vďaka nim však bu­deš na ďal­šej do­vo­lenke ve­dieť viac než len „Ciao“ a „ge­lato“
• Za­ru­čené je tiež to, že Ta­lian­sko bu­deš mi­lo­vať do konca ži­vota

Bož­ská gas­tro­nó­mia, víno, káva, ro­man­tické uličky miest, pláže, móda… Je ľahké sa do Ta­lian­ska za­mi­lo­vať. Na­priek tomu, že ta­lian­činu zrejme ni­kde inde vo svete veľmi ne­vy­uži­ješ, čo­raz viac ľudí sa púšťa do uče­nia tohto ja­zyka. Je to­tiž fajn ve­dieť po­čas do­vo­lenky v Tos­kán­sku či na Sar­dí­nii viac než len vy­me­no­vať prí­chute zmrz­liny. Vraví sa tiež, že ta­lian­čina je je­den z naj­ľah­ších ja­zy­kov, tak prečo to ne­skú­siť? No, nie je to cel­kom pravda a roz­hodne z teba ne­bude ro­dený Ta­lian lusk­nu­tím prs­tov. Mi­mo­cho­dom, ani ten svoj spi­sovný ja­zyk zrejme úplne ne­o­vláda.

„Skla­mem všet­kých, ktorí si mys­lia, že ta­lian­čina je ľahký ja­zyk. Áno, je na­uči­teľná, ale má po­merne ťažkú gra­ma­tiku a ak chcete ho­vo­riť na­ozaj spi­sovne, za­po­títe sa. Ale ako ja ho­vo­rím, je taká krásna a zvučná, že jej to vieme od­pus­tiť,“ vraví Viera Oro­sová, ktorá ja­zyk učí už tak­mer 18 ro­kov. Štu­do­vala na ta­lian­skom bi­lin­gvál­nom gym­ná­ziu a práve lek­tor­stvo bolo naj­lep­ším spô­so­bom, ako si pri­vy­ro­biť. „Roky som cho­die­vala k štu­den­tom do­mov, ne­skôr som mala lek­cie po ka­viar­ňach, ča­som som si pre­na­jala prvú učebňu, po­tom druhú, tre­tiu. A po 15 ro­koch uče­nia sa zro­dila Škola Ta­lian­činy,“ ho­vorí Vierka.

Sama sa do ta­lian­činy okam­žite za­mi­lo­vala a ne­opus­tilo ju to ani po re­čiach typu „Čo chceš s týmto ja­zy­kom ro­biť?“ alebo „Mu­síš vy­štu­do­vať niečo nor­málne“. Ab­sol­vo­vala síce Eko­no­mickú uni­ver­zitu, no popri tom trá­vila štu­dent­ské letá v mi­lo­va­nom Ta­lian­sku a ta­lian­či­nou ďa­lej žila. Ani in­ži­nier­sky ti­tul ne­zme­nil jej túžbu ve­no­vať sa tejto vášni a hneď po štát­ni­ciach za­mie­rila na živ­nos­ten­ský úrad a ofi­ciálne sa stala lek­tor­kou aj na pa­pieri. Od­vtedy ďa­lej žije svoj „la dolce vita“ a dnes už ve­die úspešnú ja­zy­kovú školu, ktorá sa po­maly roz­rastá.

„Za­čiatky boli ťažké. Na­ším pr­vým pries­to­rom bolo ča­ro­vné miesto, le­gen­dárna To­vá­ren­ská ulica, kde ke­dysi síd­lili pod­niky, ako Loft či Fuga. Za­ria­de­nie tvo­ril starý ná­by­tok z ma­mi­nej ča­jovne, môj prvý ná­kup v IKEA bol asi za 100 eur, a to som každú vec oto­čila tri­krát v ru­kách, či ju na­ozaj po­tre­bu­jem. Ro­dina mi po­mohla pries­tor vy­ma­ľo­vať, za­ria­diť a uro­biť ta­kým útul­ným, ako sa len dalo. V lete sme tam mali asi 40 stup­ňov, v zime, ak vy­pli kú­re­nie a vy­padli po­is­tky (čo sa stá­valo denne), sme sa učili vo vet­rov­kách. Bola som lek­torka, ale zá­ro­veň aj opra­vár, ma­liar na­tie­rač, na­ha­dzo­vač po­is­tiek či par­ko­vací asis­tent. Na­šťas­tie, od roku 2016 sme v na­šom ča­ro­vnom dom­čeku v cen­tre mesta, ktorý je jed­no­du­cho spl­ne­ným snom,“ spo­mína Vierka.

Dnes je Škola Ta­lian­činy ši­roko ďa­leko známa svo­jou kva­lit­nou vý­uč­bou, skve­lými lek­tormi vrá­tane ro­de­ných Ta­lia­nov, a jej kurzy sú kon­štan­tne plné. Prie­merný vek štu­den­tov je 30 až 40 ro­kov a veľkú časť tvo­ria ženy, no vý­nim­kou nie sú ani deti a muži. V po­nuke sú kurzy v ma­lých sku­pin­kách, in­di­vi­du­álne, fi­remné, sky­pové, ale aj kon­ver­začné či kurzy spo­jené s gas­tro­nó­miou. Ok­rem toho pre štu­den­tov pra­vi­delne or­ga­ni­zujú ďal­šie chu­ťovky, na­prí­klad takz­vané „ma­sakre“, v kto­rých sa ve­nujú pred­lož­kám alebo aj ta­lian­skym na­dáv­kam, kto­rých má táto kra­jina sku­točne ne­úre­kom. 🙂 Ne­chýba pre­mie­ta­nie ta­lian­skych fil­mov alebo ve­černé po­se­de­nie pri víne či Ape­role. Aj vďaka týmto ma­lič­kos­tiam táto škola na­ozaj nemá kon­ku­ren­ciu.

„Mi­lu­jem to, že štu­denti sa stále radi vra­cajú. Keď na chodbe zba­dám známu tvár, po­ke­cáme ako starí známi, za­sme­jeme sa, vtedy cí­tim, že svoju prácu mi­lu­jem na 100 per­cent. Nie­ktorí ku mne cho­dia už roky. Za ten čas sa mi Ta­lian­čina stále ne­stihla zu­no­vať a do chodu školy dá­vam celé svoje JA. Mys­lím, že práve to naši štu­denti cí­tia. Nie sme kla­sická in­šti­tú­cia, kam prí­deš, od­se­díš si ho­dinu a po­náh­ľaš sa do­mov. Učíme sa a zá­ro­veň sa ba­víme. Vy­tvá­rajú sa me­dzi nami pria­teľ­stvá, v lete po­se­dá­vame na záh­radke a po vy­učo­vaní si dáme pro­secco. Keď je čas, tak štu­den­tov mo­ti­vu­jem aj čerstvo upe­če­ným ko­lá­či­kom. Jed­no­du­cho la dolce vita,“ ho­vorí Vierka.

Vierka Oro­sová je prí­kla­dom pod­ni­ka­teľky, ktorá je stále rada v cen­tre dia­nia. Na­priek tomu, že vlastí úspešnú ja­zy­kovú školu, ktorá te­raz roz­bieha po­bočku v Ban­skej Bys­trici a ďal­šiu plá­nuje one­dlho v Ko­ši­ciach, stále sama ve­die lek­cie. Ne­sedí s vy­lo­že­nými no­hami, ale ne­stráca kon­takt s ja­zy­kom a so štu­dentmi. Ma­na­žo­va­nie školy jej pri­tom za­be­rie množ­stvo času, musí vy­mýš­ľať stále nové kurzy, rie­šiť fak­túry, ob­jed­ná­vať knihy a nie­kedy do­konca aj pri­pra­vo­vať čaj pre štu­den­tov. Všetko toto ju však na­pĺňa a sku­točne tým žije. Do­konca býva priamo nad ško­lou a ne­roz­de­ľuje tak me­dzi prá­cou a sú­kro­mím.

Svoju vá­šeň pre Ta­lian­sko popri tom pra­vi­delne pod­po­ruje náv­šte­vou Ríma, ktorý je jej srd­co­vou zá­le­ži­tos­ťou. „Mi­lu­jem na ňom všetko – jeho vôňu, jedlo, at­mo­sféru, hluk.. Raz do roka tam cho­dím len tak, na­ku­po­vať a veľa jesť. Lebo láska k jedlu je u mňa na­ozaj veľmi in­ten­zívna,“ do­dáva Vierka. Ak aj práve te­raz ne­máš čas na ces­to­va­nie po Ta­lian­sku, tú pravú at­mo­sféru si mô­žeš pri­blí­žiť v Škole Ta­lian­činy. Jej učebne sú do­konca po­me­no­vané po naj­zná­mej­ších ta­lian­skych mes­tách. A ga­ran­tu­jem ti, že ak do nej raz vkro­číš, už ne­bu­deš chcieť od­ísť. 🙂

zdroj: Startitup.sk